Rozhovor s Andreou Coddington: Silná a zocelená vďaka osudu

 Je dobrá. Život ju riadne preskúšal, napriek všetkému to ustála a už sa ním zase plaví s úsmevom na tvári. A ako sama hovorí, „chce z neho vyžmýkať maximum, všetko, čo sa len dá“. Je mladá, sympatická, a najmä vytrvalá vo všetkom, do čoho sa pustí. Je v prvom rade mama, ale i jedna z najčítanejších slovenských spisovateliek. Kritici ju označujú za objav slovenskej literatúry. Svoj vlastný životný príbeh otvorila čitateľom v knihe Mal to byť pekný život. Niekoľko rokov žila v New Yorku, ktorý jej veľmi veľa dal, ale nakoniec i neskutočne mnoho zobral.

Čo miluje:

Vôňu lesa po daždi, svalovicu po cvičení, čerstvo vyfúkané vlasy, nekontrolovatel’ný smiech mojich detí, zeleninu a ovocie zo záhrady v Radošine.

Čo ju baví:

Vedomie, že život je cesta. Všetko, čo súvisí s mojou prácou a večerný pocit, že prežitý deň stál za to. A snívanie. 

Andrea a Lucka:

V mojej rodine pijeme len vodu. V Lucke sme našli ideálnu kamarátku – do auta, k jedlu, na tréning, do kina, každému podl’a chuti.“

Do New Yorku ste odišli pracovne, ako zahraničná spravodajkyňa. Toto kozmopolitné mesto vám dalo nielen veľa kontaktov a zaujímavú prácu, ale i manžela a dve deti. Vypýtalo si však svoju daň. Manžel tragicky zomrel a vy ste museli žiť každodenný život ďalej. Čo vás prinútilo vstať ráno z postele?

Každý z nás tieto zložité situácie, nemusí to byť iba smrť blízkeho, môže to byť i rozchod, rozvod, nevera, prežíva inak. Ale keď sa človek cíti zle, svet okolo neho sa nezastaví. My nemáme ten luxus, našťastie, aby sme zostali v posteli týždeň, mesiac, a prežívali smútok. Tak to nefunguje, bez ohľadu na to, v akej krajine človek žije. V mojom prípade ma ráno prinútili vstať tie naozaj najelementárnejšie potreby a, samozrejme, moje deti. A tiež máte zvyčajne v takýchto situáciách okolo seba veľa ľudí, ktorým treba dať aspoň malú záruku, že ste ako tak v poriadku. Už len to, že som bola schopná urobiť pre svoje deti raňajky, bola záruka, že pôjdem ďalej. S odstupom času sú to rôzne drobnosti, ktoré musíte zabezpečiť. Urobiť veľký nákup, šoférovať tam, vrátiť sa späť domov. V takýchto situáciách sú dva významné míľniky. Keď sa to človek dozvie, a potom posledná rozlúčka. To je silný emocionálny zážitok. Začínate od bodu nula, v úplne inej životnej pozícii, s úplne iným statusom, všetko je iné a v podstate je jedno, kto zomrie, či je to mama, milovaný muž, po ktorom zostanete s dvomi malými deťmi. Pre mňa boli práve deti neuveriteľným ťahákom do reality. Jeden deň sme tu, zajtra už nemusíme byť, ale svet sa nezastaví, ani život, musíme sa pozbierať z toho popola a ísť. 

Hovorí sa, že čas rany zahojí

 Odznieva plynutím času tá najväčšia bolesť?

Klišé, že čas je najlepší lekár naozaj funguje, pretože jedine čas ukáže, ako sa človek dokáže s vecami vysporiadať. Sú obdobia, keď je to veľmi ťažké, obdobia veľkej ľútosti, veľkého smútku, potom obdobia, v ktorých akoby ste na to nemysleli. A kladiete si otázky, mám ja vôbec dovolené sa smiať? Môžem ísť s kamarátkami von a pozrieť si film? Veď ja by som nemala. Je to ťažké nielen s okolím, ale i so samou v sebe.

Náš vysnívaný život je zvyčajne iný ako ten reálny. Každá z nás zvláda skúšky osudu po svojom, ovplyvnené povahou, génmi, okolím. Kto stál vtedy pri vás, na koho ste sa mohli s dôverou obrátiť? 

Vaši najbližší vás pranierujú otázkami, chcú byť s vami, mamina bola vtedy pre mňa neuveriteľným pilierom, čo sa týka pomoci. Bola so mnou, ale paradoxne, čo vo mne asi vyvolalo červený výkričník bola situácia, keď som ju našla plakať. Skrývala predo mnou svoj smútok, ja som ju ale počula povedať: „veď toto sa stalo mojej dcére, môjmu dieťaťu, ktoré veľmi ľúbim.“ Pochopila som, že ju to zasiahlo možno ešte viac, ako mamu. Vtedy som si povedala, že ona by mala ešte mať tú šancu tešiť sa, že jej dieťa normálne funguje. Aj toto bola pre mňa motivácia, možno najväčšia, začať normálne žiť. Bol to ale, samozrejme, dlhodobý proces. 

Keď príde útlm, znovu sa začne na povrch predierať zármutok, keď proste nie ste vo svojej koži. Čo vás naštartuje, čím si urobíte radosť?

Často sa cítim unavená, máme všetci neuveriteľne veľa povinností, ktoré musíme každý deň zvládnuť, ale ja si nepotrebujem robiť radosť wellnessom, ja len potrebujem byť chvíľu sama. Mám samotu v podstate rada, rada píšem sama, tvorím sama, toto je pre mňa najlepší oddych. A ešte jedno. Cielene som sa naprogramovala, že keď sa ráno zobudím, privítam deň. A to hovorím i svojim deťom. Pozrieš sa do zrkadla a povieš: Hello, beautiful. Stalo sa to u nás malou rutinou. Úplne si užívať to, čo tu je, lebo sa to môže kedykoľvek skončiť.

Ste mamou dvoch krásnych detí, Sáry a Marka. Čo vás na nich najviac fascinuje?

Oni sú veľmi múdri. Ten detský svet je prirodzený, úprimný na prirodzené otázky i prirodzené a logické odpovede. Napr. vonku prší. Mark povie, mami, zoberieme si taxík, mne sa nechce ísť peši. Ja mu vysvetľujem, že nie, lebo to stojí veľa peňazí. A on na to: tak zarob viac peňazí, prší, ideme taxíkom, ja peši nejdem. My dospelí máme milión odpovedí, ale nikdy nie priamu na adekvátnu situáciu. Sárinka je veľmi zodpovedná, Mark je maco, chlapec, páli mu to, ale upratovanie, poriadok, nerieši. Mňa to, samozrejme, vytáča, ale on sa pozrie na mňa s otázkou, prečo to riešiš, veď už ma poznáš.

Čím sú pre vás vaše deti, okrem toho, že všetkým?

Pre nás troch sme naša rodina my traja, sme absolútne neuveriteľne silná jednotka, naplnená neskutočnou láskou. Ja ich milujem, nesnažím sa im dať lásku za dvoch. Prosto, o puto, ktoré v rámci toho, čo nám bolo nadelené medzi nami vzniklo a ako sa to celé kryštalizuje, je úžasné. Sme normálne funkčná trojčlenná jednotka, ktorá má dostatok lásky, dostatok šťastia, sebavedomia na to, aby sme normálne žili. 

„Som úprimná, aspoň ako sa dá, nemám pravidlá ani vzor, vytváram si ich, ako to ide, a som nekriticky milujúca.”

Akými tromi prídavnými menami by ste sa charakterizovali ako mama?

Snažím sa svojim deťom vysvetliť, že tak, ako to my robíme, cítime a žijeme, tak je to správne. Toto je to naše a my sa za to budeme musieť vedieť postaviť. Keď niečo spravíš, niečo nevhodné, ty sa nemusíš báť, že to učiteľka povie mne. Ty musíš vedieť, prečo si to spravila. Chcela si sa zahrať na frajera pred spolužiakmi, to je dôvod… Na všetko na svete sú príručky, len ako byť mamou sa učíme in medias res. Ak to mám zhrnúť, tak som úprimná, aspoň ako sa dá, nemám pravidlá ani vzor, vytváram si ich, ako to ide, a som nekriticky milujúca.

Hovoríte o sebe ako o optimistke. Zároveň ste veľmi ambiciózna. Robíte, čo vás baví, napĺňa a ste v tom dobrá. Akú métu by ste ešte chceli v profesionálnom živote dosiahnuť?

Aktuálne pracujem na knihe na základe televízneho námetu seriálu Divoké kone. Ide o peknú rodinnú ságu s dobrým príbehom a veľmi ma to baví. Je to niečo iné. Kniha vyjde na jeseň tohto roka.

Čo by ste odkázali ženám s najrôznejšími osudmi?

Niektoré majú možno podobný osud, len ho nevedia tak pevne ustáť. Ako by ste ich povzbudili?

Treba ísť von zo svojho bytu, života, pocitu, bolesti, čohokoľvek. Vonku sa to naozaj stane. Na ulici, v práci, v posilňovni, kdekoľvek. Prídu iné vnemy, iné pocity. Treba ísť do spoločnosti, aby sa človek začal zaoberať niečím iným… A dovoliť si byť smutná. Od malička nás učia – neplač, nič sa nestalo a pod. Treba si dovoliť plakať a byť smutná. A ono vás to potom prestane baviť. A poviete si… Teraz si dovolím byť pekná, šťastná, zaľúbená. Toto si myslím, že funguje na každého z nás.